Keď čas letí

Keď čas letí

Život som žil
Nič nezažil
Koniec ma stihol
Z nenazdania a bez prípravy
Krížom sa mihol
Aby uletel preč...

Zvony divo do hlavy bijú
Čas letí, zastaviť sa nedá
Myšlienka za myšlienkou sa stráca
A ostáva tam,
kde bytie je jediná činnosť chorých rozumov,
ktoré nič nechápu....

Život som žil
Nič nezažil
Koniec ma stihol
Bolo práve 00:00 po ránu....

Otázka je ... PREČO? Diagnóza ... BLÁZON

Otázka je... PREČO?
Diagnóza... BLÁZON

Ako začať tam kde sa inak zvykne končiť?

Ako ist ďalej , keď nevládzem už ... ?

Rozbitou tvárou a polámanymi rukami proti všetkým stenám tohto sveta?

S dušou polámanou na tisícky drobných úlomkov...

Bolí ma to...

Chcem s tým anjel pohnúť, ale nemám dosť síl.

Prečo?

Prečo aj teraz slzy tečú mi po tvári?

Prečo aj teraz ešte po toľkom čase stále neviem zabudnúť?

Prečo vlastne po tom všetkom ďalej žiť?

Prečo ju ešte milujem?

Už nechcem, Bože nechcem.....

Prečo musím v kúte stať a v zrkadle sa bezvládne na trápenie svoje prizerať? Zoberte mi to!

Všetko...

Všetko čo cítim, všetko na čo myslím, zoberte mi každú spomienku na ňu. Zoberte si prvý tanec, zoberte si každý z miliónov bozkov, všetky jej pohladenia, všetky jej úsmevy....

Vytrhnite mi ju zo srdca...

Stojím tu s obnaženou dušou pred vami čo nazývate sa spravodlivými a blázon som, to priznávam.

Utieram si naposledy krvavé slzy a dávam vám všetko na čom mi kedy záležalo....

Nechajte ma len, ja pôjdem ďalej sám, aj bez vás.

Vyberiem sa za stopou zapadajúcich slnečných lúčov...

V diaľke jemne obrysy môjho miesta, môjho raju.

Pôjdem hľadať ju....

Len tíško zatvorím oči a už ich viac neotvorím...

Zástupy anjelov s piesňami za mnou sa ponáhľajú, o odpustenie prosia vraj...
Ona je len jeden z nich...
Len jeden, ale zabudnúť neviem....

Na kameni pod krížom meno, dátum narodenia aj úmrtia , v mysli ľudí zbytočná otázka ...

Prečo to spravil?

A odpoveď každý pozná, ale nikto ju neprizná.... diagnóza blázon

Otec

Otec

Tisíc sĺz mi stieklo, po tvári od kedy si odišiel
A smútok sa prikradol, aby do mojich dni vošiel
Už nikdy nebudem s tebou ako kedysi,
Povedz mi otec, teraz kde si…..?

Som tu bez teba otec
Myslím na teba,, a snívam o tebe celý ten čas
Som tu bez teba otec,
ale si so mnou v mojich spomienkach
A dnes večer sme tu len ty a ja

Znamenal si pre mňa tak veľa
Bol si všetkým čím som aj ja chcel byť
Vďaka otec...
....zato, že si bol pri mojich prvých krokoch
....zato, že si vždy bol nablísku,
aby si mi utrel slzy,
aby si ma chytil, keď bezhlavo som sa rútil,
postrčil, keď bál som sa vykročiť,
rozsvietil, keď vôkol tma sa rozliala.....
.....zato, že si bol, si a vždy budeš v hĺbke môjho srdca...

Dnes však ťažké časy nastali
Plakať sa už dávno neoplatí
Plač a slzy čas už nenavráti...

Som tu bez teba otec

Pozri teraz ....
Bojujem pre teba
A vždy keď plačem, plačem len pre teba

Nech anjeli za obzorom moju vďaku ti prenesú....
Že vraj si môj anjel strážny.....
a , že nech si kdekoľvek buď tam navždy šťastný .....

Príliš dlho

Príliš dlho

Kde si.... anjel môj?
Dlho čaká Ťa tu anjel tvoj
Prečo ťa nemôžem nájsť?
Veď sama dobre vieš, že bez teba ďaleko neviem zájsť
Prečo si odišla, prečo si preč?
Do hrude mi vrazila smútku ostrý meč
Kde je tá radosť, ktorú si mi prinášala?
Kde sú tie dni, keď bolesti si mi vlastnými slzami tíšila?
Prečo nepočuť nikde tvoj hlas?
Len slabú ozvenu smútku v nás
Môj svet sa zrazu celý mení
Na miesto plné utrpení
A ja sa len nečine prizerám
Po odplate anjel ja nevolám
Čo sme si, to sme si
Len veľmi málo z to čo povedať som chcel, pochopila si
Ty si ma dotykmi svojimi zmenila
Z toho čo strach nemal, len žobráka si urobila

Nechaj ma schúliť sa, aspoň v kúte tvojho srdca
Nechaj ma prespávať aspoň v spomienke malej
Nechaj ma, keď zabila si vo mne borca
Nechaj ma v snoch , pošli mi nádej

Naša mohyla predurčená večne plápolať
Pre mňa sme tu stále, zamilovaní a bez ochoty padať
Pre mňa sme tu všade
V každom kúte, v každom slove, v každom dni
Pre teba sa dobro vo mne vždy nájde
Sme tu stále a na večné časy amen
V každej spomienke všade sme my
Kráska a zviera, ja a ty

Keď na teba si spomeniem
Do modrých pier zubami zakusnem
Nech pravú bolesť zabudnem
Jemný vzlyk ticho do vetra pošepnem....


...Ponáhľaj sa anjel môj

Príliš dlho čaká ta tu anjel tvoj

Stopy a večnosť

Stopy a večnosť

Neplačem
To sú dažde pánove
To nie sú slzy
To sú kvapky spomienok

Zabúdam na čas
Aj na seba
Modlitbu na hlas
Vyšlem až do neba

Hľadím k moru
Tajomstvu, ktoré dýcha
Sieťou ťahá ma ku dnu
Piesňou do diaľok láka

Aspoň chvíľa večnosti
Stopy v prachu
Jemnej bolesti
Mám ešte vieru

V Pána a teba

Všetci odídu
Ja ostanem
Nemám smer
A tak len stojím a večne bdiem

Až kým na Pána a teba zabudnem

Čas uzmieriť sa so Svetom

Čas uzmieriť sa so Svetom

Medzi ľuďmi na ktorých sa nepýtam
Už veky niekto žije, komu neodpúšťam
A mal by som...
Od kedy dávam kríž vedľa mena jej
Sprevádza ma zlosť cez roky pochmúrne
A ani sa nepýtam kvôli čomu tu je

Už je čas uzmieriť sa so Svetom
A ticho ako by som sa ponoril na nádych
To čo láskou sa volalo už ostalo len bremenom
Zabudnúť na všetko teraz už mal bych

Vo všetkom teraz môžem nájsť niečo krásne
Počítať oblaky, písať si básne
A povedať.... život, dobrý ti želám deň
Trochu meškám, trochu len , ale aspoň už viem....
Že,
Už je čas prijať sveta pomocnú ruku
Pretrpieť si svoju poslednú muku
A ticho akoby na nádych do hlbín sa ponoriť
Utekať do snov schovať sa , len oko v chvíľu danú trocha prižmúriť

Na kolená už viac nesmiem ja padnúť
Na dušu boľavú prišijem si náplasť
Chvíľu čo večnou sa stala ti vrátim , už nebudem kradnúť
A ďalej pôjdem, nádherné v diaľke si znovu nájsť

Koľko len nesprávnych slov nezakúsol som do zubov
A kto ich doženie?
Ničivé sú ich účinky porovnateľné so skazou
Nikoho nešetria, nikoho to neminie
Ako perie hodené do vetra nedajú sa zozbierať
Aj keď učím sa prehrávať...
Nezabúdam milovať.....

Ticho sa ponorím na nádych....
Počítať chvíle možno mal bych
Ale neodolávam...
A znovu sa strácam...
Do hlbín klesám ...... a je mi krásne

Vo všetkom teraz viem nájsť niečo krásne
Počítať oblaky, písať si básne
A dokážem povedať.... život, dobrý ti želám deň

Už je čas uzmieriť sa so Svetom...

Medzi ľuďmi o tom nehovorievam
Ale vedia mi z tváre čítať
Komu neodpúšťam

A mal by som

Básnicky paradox

Básnicky paradox

O láske sa neoplatia písať básne
Aj tak pero písmeno za písmenom tvorí
S krutou realitou sa v smútku morí

Dnes pršalo
Zajtra bude dážď
Pár kvapiek lásky je málo
A tej tvojej obzvlášť

Autogram

Autogram

Uprostred dňa zrazu obrovská tma

Chcem opýtať sa vás ako je to možné

Že uprostred dňa obloha slnko nemá


Báseň
Čo je to vlastne?
Prečo nás básne nútia znovu a znovu ich čítať?
Ako je to možné, že nás tak dobre poznajú?
Odkiaľ berú tu istotu, dotknúť sa nás vždy tam kde sme najtenší?
Sú snáď živé?
Dýchajú snáď vlastným životom?

Áno.
Básne sú hmotne, môžem ich cítiť, stačí chcieť.
Dýchajú pľúcami toho kto ich porodil.
A takisto ako dieťa sa podobá matke, tak sa aj báseň podobá básnikovi.
Čítať báseň znamená naozaj čítať po papieri života jej stvoriteľa.
Báseň v sebe skrýva pravdu.
Ona je dieťa do ktorého vkladám nehu, neskôr matka od ktorej sa učím.
Báseň je všetko čím je aj básnik.
Jeho tieň, jeho rukopis, jeho autogram.

Preto neodsudzujte moje básne, lebo odsudzujete mňa.
Preto nesmejte sa im, smejete sa mne.
Preto neničte ich , lebo zabijete ma.

Ak však chcete čítať, čítajte ich a pochopíte aký som bol, ako som žil.