Vyhnaný z neba (Beštia)

Vyhnaný z neba (Beštia)

Úzkosť zviera srdce čo len dobro chcelo konať.
Srdce , ktoré slzami chcelo očistiť tento kúsok svojho sveta .
Zem čo pod rukou muža sa rodila teraz mieni chradnúť.
Dotknúť sa pôdy , ktorá vďaka tebe žije najväčšia je pocta.

Tíško plápolajúcu sviečku vlhký vietor, tisícami modlitieb nasiaknutý k poslušnosti núti.
Nedovolí rozhorieť sa ani sviečke ani srdcu.
Núti ho opustiť zem, ktorá bez neho smúti.
Spáliť oblaky a upáliť spomienky za živa v človeku.

Ľahko steká slza po krásnej tvári, aby ťažko dopadla z oblakov až na zem.
Prší , keď mužské srdce plače.
Kvapky smútku presakujú kožu.
Utopili človeka , utopili dušu.
Neutícha pokánie, neutícha dážď.
Slzy pokánia presakujú aj najhrubší plášť.

Duša sklonená pred večnosťou.
Pohľad na poslednú , na najťažšiu cestu.
Krok za krokom vzďaľuje srdce čo pre lásku pokľaklo.
Každý ďalší krok blíži ho k najťažšiemu osudu.

V zrkadle odraz tmy.
Schátralé spomienky
A blednúce sny
Slzy srdca vyhnaného
Slzy muža ubitého
Leštia dlažbu cesty čo do pekla ho odprevádza.
V pätách spolu pútnik Satan smútkom smutné srdce zvádza.

Ubolené nohy ťažko je dvíhať po tŕnistej ceste.
Vítanie sa s tmou a zovreté päste.
Mierenie sa s osudom , už nikdy pohľad z hora.
Pretekajú slzami naplnené moria.

Tak klesá sa hlboko k miestam, kde noc je farbou dňa.
Tak nevstáva sa , keď raz rozhodneš sa padať.
Tak padajú aj anjeli , keď z neba sú vyhnaní.
Tak rodí sa zlo v srdci, čo vždy len dobro chcelo konať.

A hoc nespoznávam mu v tvári niekoho podlého
Niet viac úsvitu pre anjela padlého

.