Balada o nebeskom vtákovi
kedysi dávno,
cez hlboké moria, stoveké hory, smaragdové doly
priletel k nám nádherný pestrofarebný vták
chvíľu krúžil nad našimi
rozpálenými hlavami
potom usadil sa na oblak
ľudia chodili
slnkom ošmahnutí, búrkami bičovaní
zo všetkých svetových strán
bažiac uzrieť to
čudo ohromné, tú baladu sladkú,
let najkrajšieho vtáka na svete
ponad oceán
robustné lesy šumivým
vánkom tíško spievali,
vysoká tráva do tej piesne veselo zaplesala,
svätojánska muška krídlami obrázky vzduchom maľovala
a zrazu prítomnosť zázraku vo všetkom sme pocítili
starí, mladí, rašmaví
aj driečni
do výšok obrovských, ako raketa vystrelili,
aby bok po boku so vzácnym vtákom
do pevného objatia mohutným oblakom
vysmiatí pofrndžali
potom komusi zrazu šalamúnsky napadlo
prevzácneho hosťa odchytiť, do zlatej klietky ho uväzniť,
aby uzrieť sme ho mohli vždy, keď po zázraku budeme bažiť,
aby nám jeho úchvatnú krásnosť nebo viac nekradlo
milión ľudí pritrielilo uzrieť to čudo nevídane
pestrofarebného vtáka najkrajšieho,
pompézneho mesiáša páperového
čo krídlami nádej nad Svetom rozsieva
a keď prišiel milión prvý,
pred zlatou klietkou,
iba ťarbavo stál,
krútil hlavou
a nechápal
v zlatej klietke
krčí sa malý tvor vypelichaný
po zázraku ani
chýru
iba vtáčik drobnučký, škľúčený a šeredný
pomaly vzdávajúc sa osudu,
usína večným spánkom sen
o mäkučkom oblaku
