Zberač hviezdV diaľ odchádzam navždy
Už nie som zberač hviezd
Hoc vidí to každý
Nepovie to nik
Ja sám sebe básňami
Staviam si pomník
Ktorý dokreslí mnou začatý obraz
Na bielom plátne snov
Sníval som iba vzdialené hviezdy
....a nevidel hviezdy ukryté v nás
Sny do kufra si pobalím
A dám sa slzou k smútku zviesť
Drobnými krokmi po oblohe valím
Až do výšok anjelských hniezd
Po sebe zanechávam na pamiatku
Iba trblietavé úlomky vyhasnutých hviezd
Slepý kráčam po nočnej oblohe
Predo mnou pach spálenej budúcnosti
A za mnou už len blednúca spomienka
Symfónie dotyku a iných nežných cností
Láska je môj kameň čo ma ťaží
Môj údel
A večné bremeno
V mysli vzduchoprázdno
A v srdci len jediné meno
Vyprahnuté oči
A najkrajšie sú bozky slzou
Bezduché nespavé noci
Zaplnene už len krvou
A mohlo to byť celé inak
Mohli sme sa nežné milovať
A slzy boli by jedine ak
By v očiach dúha sa dala maľovať
.......
Nádhernú maľbu vo sne vidím
Metamorfózy jednej dúhy
Hviezdy svieťte trochu slabšie !
Nech sa prosím nezobudím
V oku hemží sa tisíc farieb pocitov
Spontánnosť nehy nech kričí tichosťou
Zatiaľ čo zlatisté hviezdy tancujú vysoko ponad
Mostov čo spájali nás ľudskosťou
A či po tom všetkom mám snáď ?
Byť znovu len tým čím smiem
Iba tichý studený tieň
Ba ani ten nie
Možno iba jeden jeho odtieň
Sivej farby
Tíško s menom na srdci mriem
A či k oblohe ešte niekedy uzriem?
To snáď už nesmiem
Býval som zberač hviezd
A už nie som ním
A keď nie ním, tak už nechcem byt nikým
Zabudnutý
V tesnom tele schúlený
A bez svojich hviezd
Dávnymi dotykmi rozcitlivený
Na prahu večne neobjavených miest
Stojím a toho čo príde sa viac nebojím
Iba ja svoju pravdu viem
A nikomu ju viac už nepoviem
Možno naozaj mohlo to inak byť
Možno mal som sa o nočnú oblohu pobiť
Ja som však iba svoje hviezdy sníval
A pri tom zabúdal ako ľúbiť
Je všetkého koniec
Stojím sám a slzy by stekali po tvári
Keby oči nevyprahli
A hviezdy navždy nevyhasli
Jednej noci v januári
