Na rozlúčku

Na rozlúčku

Na jednom mieste,

nazvime ho naše

pomaly zavládlo ticho

usadil sa prach,

vyhaslo svetlo,

vykličal tam mach

Tam, kde mistrál šepoce

prastarú modlitbu,

bielu pieseň,

uspávanku labutiu

Tam, kde kameň praská,

v prach láme ho láska,

keď na čele porodí sa prvá vráska,

tam z oka potečie

jedná malá, malička,

úplne nevinná

slza,  moja slzička

pre teba v oku zrodená

Medzičas

Medzičas

Na štastie, ja už ti neviem pomôcť

a som unavený z hľadania riešení,

ktoré sú vždy na jedno natiahnutie

našich krátkych rúk vzdialené.

Ubúda času, ruky nám silnejú,

ale nedorastajú.

A keby prvá kročíš?

Nie, ty nesmies byť predsa prvá,

a ja nesmiem byť pred tebou.

Vykročiť spolu?

Koho by to napadlo...

Nekradni mi prosím medzičas,

ak už  ty svoj nepočítaš.

Ostanem tichší než noci hlas,

ešte studenší než je zimný mráz.

A potom...

potom sa zmením.

Ale skôr či neskôr,

a možno práve skôr než neskôr,

explodujem.

A kto ma potom pozbiera? 

Ty?

Veď ty ma nepozbieraš ani celého.

Nekradni mi medzičas.

On nie je náš.

On je iba môj.

A nie je medzi nami,

je len medzi mnou a mnou.

Nekradni mi prosím  medzičas,

Bojím sa, že doňho spadneš.

Nekradni mi seba odo mňa,

dievčatko hlúpe.

Zmeníš sa na nepoznanie,

zmeníš sa v medzičas.

A ostaneš navždy so mnou,

hoci  vždy len bezo mňa.  

Veľké biele korábe

Veľké biele korábe

keby vankúše prehovorili,

o tom, čo niekto sníva

keby  sa naozaj rozhovorili,

o veciach, ktoré paplón pred svetom  skrýva

o dievčati

na príklad,

ktoré imituje dospelých

a na tajnáša kradne mame šminky,

alebo o snoch malého chlapca,

ktorý sa  tupou žiletkou holí,

aby  sa podobal na svojho otca

a vôbec,

všetko ostatné keby vankúše porozprávali

o tebe,

aj o mne

bolo by nám do plaču i do smiechu,

aj by  sa nám líca červenali

našťastie vankúše nič neprezradia,

opatrujú milión sladkých tajomstiev

v mäkkom bielom páperí

oni sú naše tiché lode,

veľké biele plachetnice,

ktoré plávajú v nekonečne diaľavy

až ku snom

do krajiny bezvetria.

Večer ťa odvedú,

ráno späť privedú,

vždy vyspatého a v poriadku

Kde je všetko tvoje

Kde je všetko tvoje

" Nenaľaká ťa snáď tá myšlienka,

s kým je tvoja bdelosť, keď ty zaspíš?

S kým vylihuje si tvoj sen,

teraz, keď si bdelý a nespíš?

Kde je všetko tvoje?

Vždy keď to znovu akurát hľadáš.

A kam si sadá unavené šťastie,

keď v kartách práve prehrávaš?

Kde sú všetky tie spomienky, na ktoré si zabudol?

A kde je ten chlapec divoký, ktorým  dávno si bol?

Kde je ten, kým teraz si a nevieš o ňom?

Nenaľaká ťa snáď,

 že okrem zopár spomienok

 už nemáš iný dôkaz,

že raz býval si dieťaťom? "

Bláznive biele labute

Bláznivé biele labute

Posledná básnikova pieseň

prichádza zväčša v neskorú jeseň

keď básnik už len spomína

a slová  viac už nemíňa

Bola si

moje ráno,

môj deň,

moja večer

i môj sen

Teba dýchal som,

slová z tvojich pier

do mňa vsakovali

ako kvapky rosy do špongie

Teba dýchal som,

kŕmil dušu tvojim smiechom

ako keď labute v parku

kŕmiš starým zošúvereným chlebom

Dve polky tvojho symetrického pozadia

dve polky môjho hriešne nežného neba

lákavo má vábili, aby som sa stratil

v húfe nádherných bielych labutí

dnes však pre tie labute ostali

len omrvinky chleba  

a zopár starých spomienok,

spomienok na teba

Strieborný dážď

kvapkal ti po tvári

a ja som vedel,

že po tom daždivom ráne

pôjdeme každý už len zvlášť

svojou cestou necestou

strmou a relatívne neistou

A ten strieborný dážď odvážne

do dlani som chytal

a zabúdal  na to, že

bielym labutiam raduje sa každý,

ale blázni obzvlášť

Bola si moja prvá

Bola si posledná

Jediná pravdivá

Po tebe by boli

Len prázdne slová i verše

Písať básne po tebe

Bolo by hanebne hriešne

Posledná básnikova pieseň

prichádza zväčša v neskorú jeseň

keď básnik už len spomína

a srdce tichulinko ...

Čo je to šťastie?

Čo je to šťastie?

úsmev na tvári,

keď život tvár ti pohladí,

iskra zrodená v oku,

keď priateľov máš po svojom boku

tlkot srdca,

keď láska na dvere klope,

vzlietnutie duše,

keď noc hviezdami  ťa prikryje,

otvorene dlane,

keď zabudneš na všetku bolesť

a otvorená náruč,

v ktorej matka zovrie svoju ratolesť

nádherný let

keď si pripravený milovať celý svet

Môj kamarát Reno

Môj kamarát Reno

Niekde v detských šuplíkoch

mám ukrytého fialového kamoša.

Je celkom iný,

je celkom náš.

Keď niečo hľadáš,

v ňom to máš.

                         

Má trochu dlhšie  uši,

vymyslené meno,

pre priateľstvo mu srdce buši,

volajme ho Reno.

Má aj jeden smiešny chobot,

priateľskú  radu vždy v rukáve nosí.

A hoc má osem párov smiešnych  bôt,

najradšej aj tak chodí bosí.

Môj čas on smiechom večne kráti.

A keď neviem ako ďalej  nemusím sa pýtať.

Keď tu nie je vždy sa vráti,

od toho sú praví kamaráti.

Dezidérium ku hviezdám

Dezidérium ku hviezdam

Žiadam príliš veľa od týchto veršov

Od slov, ktoré sa nevyslovujú

Slov, ktoré utekajú ako

vyľakaný kŕdeľ rýb

Žiadam príliš od týchto strún,

nech ti každá nota pristane

Nech má črty tvojej tváre,

nech tvoja je

A vždy ťa budem milovať,

pretože kvôli tebe horia ľady

Vždy ťa budem milovať,

môj smäd napoja len tvoje vnady

Žiadam príliš od teba milá

Nech ma tvoje pery omladia

A aby láska tvoja nehanbila sa,

aby si ma nevzdala

Žiadam príliš od tohto príbehu,

aby nemal vinníka

Žiadam, aby nemal koniec …

… žiadam teba (malinká)

Zo solidarity

iba ľudské srdce tuší

čo ukrýva sa v ľudskej duší

tichou úctou verní bratia 

moje srdce buši,

kým sme ešte tu,

kým seba si nedáme,

kým názory za niklák

do šrotu nepredáme

úcta bratia

veď bola aj je

v jednote naša sila,

spája nás tá omamná chvíľa

dní čo rýchlo sa krátia

zlatých vekov čo

na smetisku ,,ľudstvo“

v prachu sa stratia

priatelia?

nie!

skôr pokrvní bratia 

naozaj?

aj ja?  / aj ty?

a či len tak, zo solidarity?

Sladkokyslé maliny

Sladkokyslé maliny

Tvoja koža

sladká a kyslá

vlievaš ju  do mňa –

zlepeného džbánu.

Kto ti verí,

telo cíti,

nosí zväzok kľúčov

uzamknutých dverí

zabudnutých lúčov

vlaňajšieho leta? 

Kto ti klame naivne,

ja to viem lepšie,

hlas sa ti rozochvie

bok pootočí,

slza ti potečie,

zmočí ti obočie

kryštálovo krehkých očí.

Nikto nevie ako ja,

že v láske si naivná.

Ja ťa môžem 

aj z konca Sveta

vrátiť .

Jediný,

za dôveru

vinou ti platiť.

Pre mňa si iná,

pri tebe neviem,

či blázon som,

či hrdina.

Šla by si ďalej,

vždy sa však vrátiš,

túžbou opitá na mol

sama  nechápeš

prečo Boh  rozhodol,

že bezo mňa nemôžeš,

že so mnou v páre

do neba polezieš.

Zabudni takéto otázky,

myslí na krajšie obrázky.

Krajšia ako na obrázku,

bdel na do mnou si Bože,

do rúk daroval mi sedmokrásku.

uveril som  nuže.

Po anjeloch prichádza báseň

Po anjeloch prichádza báseň

Zabíjaš ma

Ticho a bolestivo

Otváraš mi rany

a šlapeš mi po bytí

i po citoch niekedy

Zdalo by sa možno nemožné

pochopiť takú radosť,

keď anjelovi krídlovú kosť

zubami lámeš. Príliš márne

bolo by snaženie, pochopiť tú pohnutosť.

Bránim sa

Zubami / nechtami,

ostrými slovami

a otupenými veršami.

Komu sa takto môžem

ja ubrániť? A ako sebe teba mám

zabrániť? ,keď bez teba

vôbec nič nezmôžem.

Kričím veľmi tichým,

skôr šepotom než-li krikom,

nežné skladám poklony

tvojím ušným lalôčikom:

,, Odjakživa vo veršoch

 boli také miesta pre básnika,

 kam utiekal sa schovávať,

 keď na päty stúpala mu realita.

 Nie je preto žiadna výnimka,

 že ten kto básni pozorne načúva,

 stretne viac, než  básnika,

 stretá zlomeného človeka,

 ba priam až vinníka "

Po anjeloch prichádza báseň.

Čo však príde po básni?

Odpoveď je v osobe pána Teodora Križku ukrytá.

Po básni príde vždy rad aj na básnika!

Delírium život

Delírium  , život ’

(V ritnom opojení)

Sladká sfetovaná noc,

ťahá sa jak nekvalitné underground porno

všetkých svätých volajte mi na pomoc

rýchlo, o chvíľu je koniec,

o chvíľu svitá, prichádza ráno.

Diabol päsťami buši na kovové dvere,

za oknom vyklopkáva retard anjel,

dvaja poslovia, rovnaký údel

,,to snáď robíš si  prdel,

tvoj život bol výsmech,

hotový bordel’’

Červené svetlo hladí špinavú izbietku,

osratá stena, na nej prázdny rám si visí,

pod posteľou pošliapanú ezoteriku

bolestivo zožierajú krysy.

Poznáš ten pocit,

že si len robot,

krivo naprogramovaný, umelý chobot?

Život ti natrhne riť,

pretiahne do análu,

už viac nie si potrebný, teraz si nad rámec

odovzdaj naspäť titulu,

už nie si viac alfa samec.

So svetom chcel som  vyjebať,

za to teraz treba ma potrestať.

Anjel s diablom hádžu si kockou,

kto trochu si pohrá s ľudskou troskou.

Darmo  teraz plačeš kámo,

škerí sa diabol.

keď už  je koniec.

Posledná strofa,

Poslednej básne.

Oblíž mi prdel,

Bude nám krásne

Slza soľným obrom

Slza soľným obrom

V hmlisté ráno,

kým soľní obri ticho spali

a mesiac  ešte nezašiel,

o prastarý olivovník,

hlavu  som oprel,

na plecia ruksak si dal.

S ťažkým srdcom

opúšťam  strom,

ktorý dávno predo mnou tu stál.

Kým môj ostrov ešte driemal

pobral som sa na cestu.

Stará mať kráčala za mnou,

nemo do zeme hladiac.

Nemohla tušiť čo leží mi na duši

a prečo od včera slova som neriekol.

Príliš veľa sme si  povedať chceli,

no nakoniec všetko sme premlčali.

A keď okolo poslednej chatrče prešli sme,

ja v slzách zrazu som bol.

Molovými rukami prikryl si tvár,

aby to nevidela moja stará mať.

A všade vôkol mňa dýchali ruže,

práve bol rozkvitnutý máj.

Ani som sa neobzrel.

Od smútku premlčal som  ,,zbohom“.

Iba soľným obrom sľub som dal,

že raz  vrátim sa domov.

ZAČIATOK NEKONEČNA

I

Až ti raz  smutnú správu oznámia,
že zomrel som
ak mala si ma vážne rada,
pochopíš ma.
A možno aj v tebe zrazu
nejaké svetielko vyhasne,
po hustých mihalniciach spustí sa ti rosa,
na perách objaví sa popolová stopa,
uprostred leta v srdci nastane mrazivá kosa
a ty všade hľadať ma budeš, nešťastná a bosá.

Premýšľala si už niekedy, čo to vlastne znamená žiť?
Znamená to  snáď iba jednoduché byť?
S krtkom dieru do Sveta kopať, ako sliepka zobať čo sa ti ujde,
či z protestu nad všetkým na mesiac  ako vlk si vyť?
Alebo musíš láskou strechy katedrál zasnežiť,
aby si konečne mal pocit, že so Svetom si kvit?
Ako snehová vločka na teplej dlani
teraz tu si, o chvíľu sa roztopíš,
na malú slanú slzu sa premeníš
a potečieš za všetkých tých, ktorí tu boli
a nesihli žiť.

Detstvo v tebe stále ešte boptá,
chceš sa tam vrátiť.
Prezrádza ťa detsky nešikovne uviazaná kravata.
Avšak život ponúka ti iba jeden smer,
nech sa páči, plnou lyžicou si naber,
21 storočia konformný rozmer.
Starosti hovoríš?
Načo sú ti starosti ?
Smútok?
Nepristane ti k pleti.
Preto zober všetky svoje nešťastia a  
odhoď ich niekam, najlepšie do smetí.
A po rebríku spomienok,
do výšok mladosti odvážne sa vyšplhaj.
Tam na teba čaká  ona.
Krásna,  zradná dúha.
Aby, ti vlepila poza ucho a povedala ži!
Ser na všetko, proste ži!
Neokusuj, ako myš nešikovne svoje dni.
Radšej s ústami dokorán prežúvaj vzduch,
predbiehaj  sa s vetrom, pretekaj sa s vtákmi.
Neskláňaj sa pred ľudskými zrakmi.
Ale ži!
 
Pretože každá večnosť býva krátka.
A každý vysmiaty kár,
v nejakom zrkadle
uvidí raz vráskavú tvár.
Zrazu z nejakého špinavého rohu,
vyskočí na teba ťažoba čierna,
staroba na špičkách prstov ťa dohoní,
rána stanú sa sivšie, noci bezsennejšie.
Zrazu Svet, kým po ňom chodíš
pripadá ti čoraz strmší
a ľudský smiech čoraz tlmenejší.
Tichší ...
a nejaký skrivený.
Preto ži, ale úplne!
Žijeme len raz, tak kurva na doraz!
Aj ja som tak žil.
A za pár krátkych rôčkov,
celé storočia som preskákal.
A bolo mi dobre.
Priznávam, niekedy som sa vliekol,
inokedy zviezol som sa na rúre bicykla.
Ale nikdy som nestál.
Večne som len šiel.
Šiel
a veľa anjelov na tomto Svete som našiel.

Utkaj zo svojho bytia,
pozlátenú niť
a povyšívaj ňou život
z ktorého vztýči sa obdiv.
A nikdy si nepredstavuj život 
ako zakríknute tiché zbohom,
skôr ako stále zvítanie sa s vesmírom,
a neustály začiatok prebúdzania.

II

A potom, teraz už vážne,
popremýšľaj čo znamená zomrieť
a kam to človek vlastne mizne.
V ktorej posteli sa po večnom spánku budí
a či vôbec sa ešte budí.
Neobchádzaj bezducho cintoríny,
veď tam aj tak nič nenájdeš.
Cintoríny sú to najčernejšie trhovisko,
smutné divadlo,
v ktorom dookola hrá len jedno to isté predstavenie,
na konci ktorého nikto netlieska,
občas len niekto zaplače.

Nemáš  snáď občas potrebu,
trochu vybočiť z  cesty?
Zahnúť do nových kútov svojej mysle,
do susedných vesmírov?
Pýtaš sa ma ako?
Vysvetlím ti to niekedy.
Ak ma raz nájdeš
vieš čo spravím?
Ak mi povieš, že chceš žiť
darujem ti odvahu.
Odoženiem mátohu,
ktorá nazýva sa strach.

Neklamem ti.
Ja si iba občas vymýšľam 
to čo aj tak niekde musí existovať,
to čo niekto za nás už vysníval
a my sme to len neobjavili.
Ako by sme vôbec mohli,
keď nás iné ciele naháňali?
Pamätaj, skutočnosť je skutočnejšia,
keď do nej pridáš štipku fantázie,
spoznáš ma v nej podľa mlčania.
Veční nemajú potrebu hovoriť,
aby oklamali ticho.

 
Veľké pravdy,
otvárajú sami seba,
najlepšie rozpovieš ich tichom.
A po nespočetnom rodení sa
a zopár krátkych smrtiach,
až raz konečne pochopíš,
že to všetko čo si dýchala
neznamená  iba jeden život
a že najkrajšie pravdy,
ukryté sú vo všedných veciach,
naozaj ma navštív.
Sadneme si na verandu,
uvarím ti čaj,
budeme  sa na seba pozerať.
Určite ma vtedy navštív.
Dotknem sa ťa svetlom,
preformulujem ťa na myšlienku,
ktorá vetrom ponesie sa svetom.
A potom, keď sa unaví sadne
na nejakú rozpálenú, mladú hlavu,
aby jej vnukla nápad ako zmeniť tento Svet.

Aj najvzdialenejšia budúcnosť

má svoju budúcnosť.

A neexistujú žiadne prázdne svety, 

prázdne životy.

To čo my nevnímame

neznamená nebytie,

ale bytie bez nás.

III

Až ti raz  smutnú správu oznámia,
že zomrel som,
čo sa potom so mnou udeje?
Tisíc farebných rýb
bude poletovať v mojom oku,
hlina ma ukryje,
zelený paplón mäkko prikryje.
A ja zatiaľ budem lietať,
niekde vysoko nad mestom
a na teba sa usmievať.

Pamätaj si: neexistujú skutočné limity,
ani na zemi, ani na nebi.
Budem plachtiť za úsvitu nad tebou,
na hebkom oblaku budem sa šantiť,
rukami rozbijem tvoju tmu,
odhalím ti tajomstvá,
pošepkám ti o láske,
zaspievam ti mávnutím motýlích krídiel.
A ako nemé kmitadlo,
rozkmitané v okamihu nekonečna
budem visieť na tvojom dychu,
ako na zlatom vlásku.

Priestor je len rýchlosť mysle na druhú,
mysle ktorá samu seba rozvíja.
A aj keď tebe bude sa  zdať,
že  len poletujem na mieste,
ja budem sa strácať v čase,
stále viac a viac,
až kým si raz na mňa vôbec nespomenieš.
A ja? 
Budem odpočívať od nepodstatného,
ako obrovské lesy, ktoré zrástli v jedno veľké hojné objatie.
Budem odpočívať od lásky,
ako obrovské vesmírne vtáky, ktoré zrástli spolu krídlami, aby tak celé nebo prikryli,
ako obrovské lásky, ktoré perami zrástli v jedno, ešte skôr než sa prv stretli.

Naozaj si vari myslíš, 
že sa moja ruka,
zjazvené koleno,
alebo rozosmiata hlava,
môže premeniť na hlinu,
koreň jednej brezy,
či trávu?
Že sa všetky moje malé tajomstvá
a veľké huncútstva,
môžu zajtra zmeniť na hluchonemé ticho?
Radosť sa nikdy nemení na prach, 
ani láske nikdy nepribudne vráska.
Prezradím ti niečo, čo o mne nikto nevie.
Ja som vlastné žiarivá hviezda,
celý som zo svetla stvorený.
Nič vo mne nedohorí,
ani sa nič neskončí,
len sa,
ako to u hviezd zvykom býva,
jedno slnečné ráno,
vrátim nejakému svojmu slnku .

Trestaný za všetko čo na tomto Svete si pomyslím,

tobôž za to čo vykonám,

podozrievaný z nežnosti,

vyhlásený vinným,

že lásku nehasím nenávisťou,

ale novou, ešte väčšou láskou

a život nehasím smrťou,

ale niečím živším než je život sám.

Posledný prah nášho života 

je len vstupom do nového života, 

ktorý trvá dlhšie než večnosť sama.

Preto sa nikdy netráp otázkou

ako prežiť svoj život,

skôr otázkou ako nezomrieť

aj po tých všetkých umieraniach.

IV

Až ti raz  smutnú správu oznámia,
že zomrel som,
nerob si starosti. 
V každom storočí niekto zomrie.
A v každom storočí znovu a znovu pomýlia si ma
s niekým unaveným a starým.
Nikde toľko ľudí nenájdeš,
ako v jednom človeku.
Nikde toľko rôzneho nezažiješ,
ako v tých istých veciach.
Ak trochu oprášiš  staré spomienky,
nájdeš ma v šantivom vetre,
v priezračnom potoku,
v múdrom tisícročnom kameni.
Hľadaj ma v každom novom úsvite, 
v každom zapadajúcom slnku.

Byť viacnásobne ľudský,
neznamená byť viac krát človekom.
Roztrúsený som v každom zrnku pieska,
každej pláže svojho rodného Chorvátska.
Nie však ako miliónkrát iný človek,
ale ako ten istý človek miliónkrát inak.
A všetky tie čudesné stavy
a moje zázračne znovuzrodenia,
nie sú ničím iným, než zamotaný uzol
jedného, dlhého špagátu,
ktorý spája včerajšok s dneškom
a dnešok so zajtrajškom.

Vieš čo sú vlastne životy?
Mláky toho čo nám napršalo,
zadychčanosť toho, čo samo seba dokola naháňa.
Tak načo sa lúčiť?
Čoho má nám byť ľúto?
Až ti raz  smutnú správu oznámia,
že zomrel som,
ty už  budeš vedieť,  že ja umierať neviem.
Láska je jediný vzduch,
ktorý ja dýcham,
úsmev jediný jazyk,
ktorý na svete rozumiem.
Na tento Svet som priletel,
aby som na teba žmurkol málinko,
aby som si s tebou dal Horalku a pokecal o počasí.
Aby za mnou ostalo niečo ako stopa v betóne času.

Nebuď smutná.
Tak veľmi mi záleží na tom,
aby som zostával v tebe,
bláznivý,
schopný každého šialenstva,
tak čudne krásny.
Večer, keď budeš hľadieť na nebo,
žmurkni  na mňa.
To bude  naším pozdravom.
A napriek všetkým tmúrnym dňom,
ktoré za tebou prídu,
ak raz uzrieš na obzore kométu,
ktorá na okamih rozjasní oblohu celú,
spomeň si, že to letím ja,
stále rovnako bláznivý
a schopný každého šibalstva.