Múdrosti z éteru

Múdrosti z éteru

počul som raz takto v rannom rozhlase,

že život je akoby vždy od začiatku,

že včerajšok, dnešok a zajtrajšok sa zlejú

do  časopriestorového kontinuuma

bizarného večierku cestovateľov v čase

načo potom prepadať sklamaniu?

ak vieš, že láska je len chyba zdrojového kódu,

jedno mávnutie  motýlích krídiel,

elektrický výboj na stupnici osciloskopu,

spontánne vybočenie  z času

a jedno večné objatie chápadiel

nekonvenčného chaosu

 

keď to všetko pochopíš,

rázom aj keď si smutný a zatrpknutý

život iný sa ti bude zdať

zahladíš sa do nejakých nových očí,

tisíc žiarivých hviezd opäť v krku budeš mať

a poletíš

 

 znovu a od začiatku

Vzťahové rozpamätanie

Vzťahové rozpamätanie

Lúčime sa,

aby veľmi dlhými nohami

sme opačným smerom

každý svojím Svetom

nechávali nás za nami

                  

Pohľadáš svoju mladosť,

tam za fabrikou,

prístavom,

aj mostom

pri rázcestí rozchádzajúcom sa

ako pohádaní ľudia

ktorí zabudli na radosť

 

Pohľadám moju mladosť,

tam pri koľajniciach,

kde tráva chutí po ovocí,

slnku,

piesku,

aj spánku,

uprostred noci,

keď rodí sa sen v zatvorenom oku

 

Nebudeme viac

spolu

kávu piť

ráno sa odprevádzať,

aby večer sme sa zvítali

víry vo vlasoch si počítať

ja s tebou

a ty so mnou byť

a nie len tak jestvovať

 

Hovorili o nás,

dvaja stvorení nebom pre seba

- nevideli -

keď kotúľali sme sa dole schodmi

sťa vysýpané ping-pongové loptičky

dve dokonalé nastajlované figuríny

vo výklade života

farebné a čudné

ako mesto vprostred leta

 

viem,

nikdy viac ,

nechytíme sa za ruky

nepobežíme vo tme

ja tebe a ty mne

tieňmi si cloniac

zabudneme si pamätať 
kým mlčíme
na niečo veľmi podstatné,
na niečo obrovské
na niečo na čo sa rozídení
len  márne

snažia rozpamätať

 

Rázcestia

 
Rázcestia

 

Príliš sme sa stretávali na neznámych rázcestiach

Aj keď sme rôznymi cestami kráčali

-pamätám-

Škamravé nebo večerné, zrkadliace sa vo hviezdach

A vždy oblaky bocianov s prvou jarou sa vracali

 

Príliš sme sa stretávali, ani slovo pritom neprehovorili

A raz takto v lete, kučeraví, opálených líčok a prstov,

pod čiapkami rozkvitnutých dubov na chvíľu zastali,

potom šli ďalej do stratená, každý do náručia iných horizontov

 

Raz v Novembri oblaky ako fakľa zbĺkli

Vietor dažďami poumýval sivé poludnie tônisté

Všetky cesty zrazu sa tiahli, rázcestia úzkostlivo dychtili

Po niečom krátkom v stretnutiach našich, čo bolo tak ľúbisté

 

V zime bielučkej, vyblednutej ako dve vyzmývane dlane

dlho si dlho čakala pod topoľom,  v hĺbom snehovom lone

a krk holý, šatkou si mi omotala, nádhernou šatkou ľanovou,

aby zeleno-okému pútnikovi, teplejšie kráčalo sa,  cestou uzimenou

 

A predsa, tie naše stretnutia sú len krátke radosti

Lebo viem, že raz ťa, na niektorom rázcestí, viac už neuvidím

Podáš niekomu dlane,  zabudneš na cesty

Pred dažďom pod niečiu strechu sa ukryješ a ja ťa viac nenájdem 

 

Dám si dole ľanovú šatku, o smerovník ju uviažem

a s kamarátom vetrom o preteky pobežím,

pretože môj život sa skončí, keď raz z chodníka zídem,

keď raz pred niektorým prahom plecniak  z chrbta si zložím