zhárať túžbou

Vzbĺkol som túžbou, porodiť  najhlbšie slová,  ktoré rodiť viem,
ale neodvážim sa zo strachu, že by si sa na mňa pousmiala.
A tak sa smejem sám sebe, 

že namiesto hlbokého rodenie len plytko mriem.  
Mĺkvo vláčim svoj bôľ,  zo strachu, že ty by si ho neuniesla.

Vzbĺkol som túžbou, porodiť  najvernejšie sľuby,  ktoré rodiť viem,
ale neodvážim sa zo strachu, že by si im azda uverila.
A tak ich odievam do lži,  ako pôvabný kaftan ti ich pyšne ukazujem.
Ostýchavo skrývam svoj bôľ,  zo strachu, aby si ho neuzrela.

 
Vzbĺkol som túžbou, porodiť  najhonosnejšie pocity,  ktoré rodiť viem,
ale neodvážim sa zo strachu, že snáď by si ich opätovala.
A tak ti vymýšľam  hanebné mená á skloňujem ich do oplzlých foriem.
Zraňujem ťa zo strachu,  že raz pochopíš  čo je to bolesť z milovania.

 
Vzbĺkol som túžbou,  nemo sa usadiť vedľa teba,
ale neodvážim sa zo strachu, že by mi srdce z úst vyskočilo.
A tak len kvákam,  brbocem o nepodstatnosti Sveta.
Zo strachu,  že pochopíš , že to podstatné  ešte pred svojím začiatkom  skončilo.

Bol som tu raz

 

-... --- .-.. / ... --- -- / - ..- / .-. .- --..

                          Beatifikované

                          Ostýchavé

                          Láskanie

                          Smutné

                          Ooblastémové 

                          Milovanie

 

                          Tetrafonické

                          Umieranie

                          Rozkvitnuté

                          Afinitné

                          Zostávanie

 

Balada o nebeskom vtákovi

Balada o nebeskom vtákovi

 

kedysi  dávno, 

cez hlboké moria, stoveké hory,  smaragdové doly

priletel k nám nádherný pestrofarebný vták

chvíľu  krúžil nad našimi rozpálenými hlavami

potom usadil sa na oblak

 

ľudia chodili

slnkom ošmahnutí,  búrkami bičovaní

zo všetkých svetových strán

bažiac uzrieť  to čudo ohromné, tú baladu sladkú,

let najkrajšieho vtáka na svete

ponad oceán

 

robustné  lesy šumivým vánkom tíško spievali,

vysoká tráva do tej piesne veselo zaplesala,

svätojánska muška krídlami obrázky vzduchom maľovala

a zrazu prítomnosť zázraku vo všetkom sme pocítili

 

starí, mladí, rašmaví  aj driečni   

do výšok obrovských, ako raketa  vystrelili,

aby bok po boku so vzácnym vtákom

do pevného objatia mohutným oblakom

vysmiatí  pofrndžali

                                                          

                                                           

potom komusi zrazu šalamúnsky napadlo

prevzácneho hosťa odchytiť,  do zlatej klietky ho uväzniť,

aby uzrieť  sme ho mohli  vždy, keď po zázraku budeme bažiť,

aby nám jeho úchvatnú krásnosť nebo viac nekradlo

 

milión ľudí pritrielilo uzrieť to čudo nevídane

pestrofarebného vtáka najkrajšieho,

pompézneho mesiáša páperového

čo krídlami nádej nad Svetom rozsieva

 

a keď prišiel  milión prvý,

pred zlatou klietkou,

iba ťarbavo stál,

krútil hlavou

a nechápal

 

v zlatej klietke

krčí sa malý tvor vypelichaný

po zázraku ani chýru

iba vtáčik drobnučký,  škľúčený  a šeredný

pomaly vzdávajúc sa osudu,

usína večným spánkom sen

o mäkučkom oblaku

Múdrosti z éteru

Múdrosti z éteru

počul som raz takto v rannom rozhlase,

že život je akoby vždy od začiatku,

že včerajšok, dnešok a zajtrajšok sa zlejú

do  časopriestorového kontinuuma

bizarného večierku cestovateľov v čase

načo potom prepadať sklamaniu?

ak vieš, že láska je len chyba zdrojového kódu,

jedno mávnutie  motýlích krídiel,

elektrický výboj na stupnici osciloskopu,

spontánne vybočenie  z času

a jedno večné objatie chápadiel

nekonvenčného chaosu

 

keď to všetko pochopíš,

rázom aj keď si smutný a zatrpknutý

život iný sa ti bude zdať

zahladíš sa do nejakých nových očí,

tisíc žiarivých hviezd opäť v krku budeš mať

a poletíš

 

 znovu a od začiatku

Vzťahové rozpamätanie

Vzťahové rozpamätanie

Lúčime sa,

aby veľmi dlhými nohami

sme opačným smerom

každý svojím Svetom

nechávali nás za nami

                  

Pohľadáš svoju mladosť,

tam za fabrikou,

prístavom,

aj mostom

pri rázcestí rozchádzajúcom sa

ako pohádaní ľudia

ktorí zabudli na radosť

 

Pohľadám moju mladosť,

tam pri koľajniciach,

kde tráva chutí po ovocí,

slnku,

piesku,

aj spánku,

uprostred noci,

keď rodí sa sen v zatvorenom oku

 

Nebudeme viac

spolu

kávu piť

ráno sa odprevádzať,

aby večer sme sa zvítali

víry vo vlasoch si počítať

ja s tebou

a ty so mnou byť

a nie len tak jestvovať

 

Hovorili o nás,

dvaja stvorení nebom pre seba

- nevideli -

keď kotúľali sme sa dole schodmi

sťa vysýpané ping-pongové loptičky

dve dokonalé nastajlované figuríny

vo výklade života

farebné a čudné

ako mesto vprostred leta

 

viem,

nikdy viac ,

nechytíme sa za ruky

nepobežíme vo tme

ja tebe a ty mne

tieňmi si cloniac

zabudneme si pamätať 
kým mlčíme
na niečo veľmi podstatné,
na niečo obrovské
na niečo na čo sa rozídení
len  márne

snažia rozpamätať

 

Rázcestia

 
Rázcestia

 

Príliš sme sa stretávali na neznámych rázcestiach

Aj keď sme rôznymi cestami kráčali

-pamätám-

Škamravé nebo večerné, zrkadliace sa vo hviezdach

A vždy oblaky bocianov s prvou jarou sa vracali

 

Príliš sme sa stretávali, ani slovo pritom neprehovorili

A raz takto v lete, kučeraví, opálených líčok a prstov,

pod čiapkami rozkvitnutých dubov na chvíľu zastali,

potom šli ďalej do stratená, každý do náručia iných horizontov

 

Raz v Novembri oblaky ako fakľa zbĺkli

Vietor dažďami poumýval sivé poludnie tônisté

Všetky cesty zrazu sa tiahli, rázcestia úzkostlivo dychtili

Po niečom krátkom v stretnutiach našich, čo bolo tak ľúbisté

 

V zime bielučkej, vyblednutej ako dve vyzmývane dlane

dlho si dlho čakala pod topoľom,  v hĺbom snehovom lone

a krk holý, šatkou si mi omotala, nádhernou šatkou ľanovou,

aby zeleno-okému pútnikovi, teplejšie kráčalo sa,  cestou uzimenou

 

A predsa, tie naše stretnutia sú len krátke radosti

Lebo viem, že raz ťa, na niektorom rázcestí, viac už neuvidím

Podáš niekomu dlane,  zabudneš na cesty

Pred dažďom pod niečiu strechu sa ukryješ a ja ťa viac nenájdem 

 

Dám si dole ľanovú šatku, o smerovník ju uviažem

a s kamarátom vetrom o preteky pobežím,

pretože môj život sa skončí, keď raz z chodníka zídem,

keď raz pred niektorým prahom plecniak  z chrbta si zložím

 

Na rozlúčku

Na rozlúčku

Na jednom mieste,

nazvime ho naše

pomaly zavládlo ticho

usadil sa prach,

vyhaslo svetlo,

vykličal tam mach

Tam, kde mistrál šepoce

prastarú modlitbu,

bielu pieseň,

uspávanku labutiu

Tam, kde kameň praská,

v prach láme ho láska,

keď na čele porodí sa prvá vráska,

tam z oka potečie

jedná malá, malička,

úplne nevinná

slza,  moja slzička

pre teba v oku zrodená