I.P.
Po povrchu zemskom kráča jedna hnida
Volá sa Igor Petek
Žerie môj chlieb
Páli moju budúcnosť
Nosí môj kabát, oblieka si moje ponožky
V mojej posteli denne zaspáva
Pretože vie, že ja som vtedy niekde inde
Ďaleko, ďaleko...
Tam kde sa čas nepočíta
A ten Petek
Ktorý ma zničil aj ako spisovateľa
Aj ako človeka
Teda tá istá hnida
Ktorá si raz spokojne ľahne aj do mojej vlastnej rakve
Opýtal sa ma jedného rána
,,Čo Vám je človeče? Vyzeráte nejako choro.“
A čo sa tej hnidy nasťahovanej v mojej schránke telesnej vôbec má čo týkať
Ako mi je a koľko ešte unesiem?
O mňa sa najlepšie starajú tí, ktorí nechávajú ma na pokoji
A on, umýva ruky mojimi slzami
Má kľúče od môjho bytu
Vodí si doň pochybne indivíduá, šuká v ňom moje frajerky
Hrá sa na romantika, okráda ma o verše
Ľudia, tá hnida čo ma dokonca aj rovnaké meno ako ja
Ma núti čítať knihy, tlačiť sa v pred aj keď radšej bych zastal
Na chvíľu len, odpočinúť
Len tak nadýchnuť sa, pre ten pocit z dýchania
Tá špina, to hovado
Ohovára ma vo vlastnom dome
Klame mojej vlastnej matke, klame mojim priateľom
Má naplánované a teší sa, ako raz bude klamať aj mojim deťom, mojej žene
Ako si ich bude kupovať slovíčkami balenými v celofáne a lacnými bomboniérami
Predstavte si ľudia moji, tá hnida si aj mňa chce kúpiť
Planými sľubmi a priehľadnými klamstvami
Sľubuje mesiac, hviezdy a nepovie nič o tom, že zlomené krídlo viac nedorastá
Bol som rybár, bol som kozmonaut
Utekal som
Alebo, len tak odídem, plachnem
Na príklad do Lisabonu
Prikryjem sa dekou cez hlavu
Nechám si narásť fúzy
A on ma aj tu nájde, v nejakej biednej prístavnej uličke
Zhodou okolnosti jednosmerke
V nejakom biednom hotely s malou izbietkou plnou švábov a starou vŕzgajúcou posteľou
Chytí ma za vlasy a odtiahne ma domov
Rozplače ma
Jeho tichý smiech počuť iba v mojej hlave
Ten istý smiech čo mi nedá spávať, čo sa mi hlučno zavrtáva do podvedomia
Púšťa korene a klíči kvetom šialenstva
Matka moja Katarína,
Ktorá nevie, že porodila mňa a nie jeho
Viac ho miluje, viac mu dôveruje
A on to ešte aj bez hanby zneužíva
On je to intelektuálne prasa, ktorému ja píšem biografiu
On je to uvážené zviera, ktorému ja staviam pomník
Takto popľutý, unavený a sám
A do krajnosti zhnusený,
Že musím verejne prepožičať mu oči
Aj dušu
Aj to málo peňazí, ktoré som si ledva našetril
Predávaním hmly a orgánov
Keď ja som na príklad lietal v oblakoch a skočil šípku z vysokého mosta
On skočil do školskej lavice a lietal medzi stranami šlabikára
Keď ja som sa liečil z drog a žien
On sa tváril, že s tým nemá nič spoločné
A keď to skončilo ako hrdina z toho vyšiel iba on
Kdekoľvek sa objaví, tlačil na mňa, aby som mu neurobil hanbu
Miešal sa do mojich snov
Uberal moje zásluhy
Prímal moje pochvaly
S tým svojim nechutným pretvárkarskym smiechom
A bral to ako samozrejme
Hnida jedna, exkrement temnej špinavej ľudskej duše
Jeden sebec, jeden skutočný sebec
Jeden – ako ani jeden
Smradľavý provinčný smrad zaškatuľkovaný v svojom svete, svojej krabici
A kľuč niekde na dne oceánu
Oceánu, ktorý aj tak nikdy neuvidí
Je príliš ďaleko
Jeden, ktorý tak krásne trpel všetko to, čo ja som už nemohol
A jedna hnida, ktorá sa teraz ponáhľa skapať čím skôr namiesto mňa
Aby namiesto mňa, hajzel jeden
Aby na miesto mňa
Čím skôr jediný žil večne
