Rázcestia

 
Rázcestia

 

Príliš sme sa stretávali na neznámych rázcestiach

Aj keď sme rôznymi cestami kráčali

-pamätám-

Škamravé nebo večerné, zrkadliace sa vo hviezdach

A vždy oblaky bocianov s prvou jarou sa vracali

 

Príliš sme sa stretávali, ani slovo pritom neprehovorili

A raz takto v lete, kučeraví, opálených líčok a prstov,

pod čiapkami rozkvitnutých dubov na chvíľu zastali,

potom šli ďalej do stratená, každý do náručia iných horizontov

 

Raz v Novembri oblaky ako fakľa zbĺkli

Vietor dažďami poumýval sivé poludnie tônisté

Všetky cesty zrazu sa tiahli, rázcestia úzkostlivo dychtili

Po niečom krátkom v stretnutiach našich, čo bolo tak ľúbisté

 

V zime bielučkej, vyblednutej ako dve vyzmývane dlane

dlho si dlho čakala pod topoľom,  v hĺbom snehovom lone

a krk holý, šatkou si mi omotala, nádhernou šatkou ľanovou,

aby zeleno-okému pútnikovi, teplejšie kráčalo sa,  cestou uzimenou

 

A predsa, tie naše stretnutia sú len krátke radosti

Lebo viem, že raz ťa, na niektorom rázcestí, viac už neuvidím

Podáš niekomu dlane,  zabudneš na cesty

Pred dažďom pod niečiu strechu sa ukryješ a ja ťa viac nenájdem 

 

Dám si dole ľanovú šatku, o smerovník ju uviažem

a s kamarátom vetrom o preteky pobežím,

pretože môj život sa skončí, keď raz z chodníka zídem,

keď raz pred niektorým prahom plecniak  z chrbta si zložím