Príbeh dvoch

Aby sme sa neklamali. Nebol to nejaký zvláštny park. Vlastne to nebol vôbec park. Len jedno pieskovisko, pár lavičiek a tri hojdačky z toho jedna z nich pre dvoch. Úplné obyčajné miesto uprostred úplné obyčajného mesta. Lenže, keď do neho vstúpila ona bol to ten najkrajší park na Svete. Uprostred studenej zimnej noci ako stvorený na prvý bozk dvoch zaľúbených. Bozk dvoch naplnených nádejou a nedočkavosťou. Dvoch, ktorí sa triasli a nebola im zima.
Mesiac sa dobrovoľné nechával loviť do siete jej nádherných vlasov. Každým svojim pohľadom ma nežné hladila, menila ma, činila lepším človekom. Slečny hviezdi sa od závisti pred krásou mojej princezny schovávali za nočné oblaky a v bozkoch sa strácal pán čas.
Podľa toho si budem navždy ten večer pamätať.

Nenávisť ako opitý svadobčan prešla našimi cestičkami. Ničila a rozbíjal celú noc. Utrela všetky naše stopy. Spálila všetky mosty medzi nami, zahladila všetky skratky , ktoré nás k sebe viedli.
Prečo? Nepýtaj sa. Tak je to lepšie. Aj Boh prikývol na to. Nemohol sa viac pozerať ako mu kradnem anjela bez úmyslu vrátenia.
Nenávisť nakoniec pominie a ľudia aj tak ostanú. Iní, prázdni, tichí...
Pre zlo som ťažký laik, to je starý príbeh. Vieš, bolí raz dvaja... Až kým jeden z nich neodišiel. Ľudia vždy odchádzajú, skoro nikdy sa nevrátia....
Keď dám do kopy túto mozaiku , ostáva mi ešte posledná časť skladačky, ktorá nikam nepasuje a to sme asi my.

Dnes v noci tancujeme, dnes slzy neroníme.
Vyhoď papuče do vzduchu smutná Panónska vílo.
Za jeden úsmev tvoj ja dnešnú noc kráľovstvo dávam.
A tancuj so mnou ako nikdy predtým. Nech vlasy ti vejú , nech oči ti žiaria, nech tvoje pohyby zmenia rotačný smer Zeme. A poníž túto tmu tým svojim lucidným úsmevom.
Zatancuj... bosá ... a tvrdohlavá.
Famózna.
Si taká krásna.
Dnes nepočítaj kroky, tancuj len pre mňa.
Kým nad Trnavou anjel s čertom tancujú, čas sa stráca, neexistuje.
A studená noc uprostred zimy v malom parku sa nikdy nekončí.

Sychravá obloha zimná.
Vietor, čo milo vanie.
Studená rosa ranná.
A hra na milovanie.
Uprostred dňa zrazu obrovská tma.
V takomto tmúrnom rozpoložení plná hlava otázok.
Chcem opýtať sa vás ako je to možné, že uprostred dňa obloha slnko nemá?
Ako je možné, že tulák sa stratil, keď mu je celý svet domovom? Čo mu bolo dôvodom?
Ako je možné, že klameme sa a tomu smejeme sa?

Kvapla žiaľu kvapka do tmavej rieky, pri brehu ktorej plánoval som stavať pre nás.
Ubehol deň .
Prežil svojich pár hodín a zajtra na neho všetci zabudnú.
Zhusťuje sa súmrak.
Vyprevádza slnko k odpočinku. Priateľský a s predstieranou starostlivosťou zamyká dvere a odhadzuje kľuč.
Prečo je to tak a nie inak?
A keby chcem aby dnes na oblohe svietilo slnko?
Aby tulák našiel cestu domov?
Aby som sa viac nemusel smiať klamstvám?
Čo muselo by byť iné, aby tomu tak bolo?


Vrátiť sa späť nie je ľahké. Na začiatok cesty ktorá ťa priviedla na tvoj koniec.
Bál som sa.
Báli sme sa obaja.

Bojíš sa práve tých, čo cez hmlu brodia sa. Neveríš im, pretože to ty nedokážeš. Strach nie je správny rúž pre tvoje pery. Odhoď ho raz a na vždy. A ver hviezde , ktorá v noci nad parkom žiari. Bez predsudkov a bez podmienok.
Pýcha hrozí ohnivým dychom draka. Ale láska je rytier. Archanjel s mečom pripravený, aby zmietol tú špinu a len čaká na tvoj povel.


Dnes v noci tancujeme, dnes slzy neroníme.
Vyhoď papuče do vzduchu smutná Panónska vílo.
Za jeden úsmev tvoj ja dnešnú noc kráľovstvo dávam.
A tancuj so mnou ako nikdy predtým. Nech vlasy ti vejú , nech oči ti žiaria, nech tvoje pohyby zmenia rotačný smer Zeme. A poníž túto tmu tým svojim lucidným úsmevom.
Zatancuj... bosá ... a tvrdohlavá.
Famózna.
Si taká krásna, keď si moja.
Dnes nepočítaj kroky, tancuj len pre mňa.
Kým nad Trnavou anjel s čertom tancujú, čas sa stráca, neexistuje.


Ak miluješ dnes v noci, tak je to na vždy.....