ZAČIATOK NEKONEČNA

I

Až ti raz  smutnú správu oznámia,
že zomrel som
ak mala si ma vážne rada,
pochopíš ma.
A možno aj v tebe zrazu
nejaké svetielko vyhasne,
po hustých mihalniciach spustí sa ti rosa,
na perách objaví sa popolová stopa,
uprostred leta v srdci nastane mrazivá kosa
a ty všade hľadať ma budeš, nešťastná a bosá.

Premýšľala si už niekedy, čo to vlastne znamená žiť?
Znamená to  snáď iba jednoduché byť?
S krtkom dieru do Sveta kopať, ako sliepka zobať čo sa ti ujde,
či z protestu nad všetkým na mesiac  ako vlk si vyť?
Alebo musíš láskou strechy katedrál zasnežiť,
aby si konečne mal pocit, že so Svetom si kvit?
Ako snehová vločka na teplej dlani
teraz tu si, o chvíľu sa roztopíš,
na malú slanú slzu sa premeníš
a potečieš za všetkých tých, ktorí tu boli
a nesihli žiť.

Detstvo v tebe stále ešte boptá,
chceš sa tam vrátiť.
Prezrádza ťa detsky nešikovne uviazaná kravata.
Avšak život ponúka ti iba jeden smer,
nech sa páči, plnou lyžicou si naber,
21 storočia konformný rozmer.
Starosti hovoríš?
Načo sú ti starosti ?
Smútok?
Nepristane ti k pleti.
Preto zober všetky svoje nešťastia a  
odhoď ich niekam, najlepšie do smetí.
A po rebríku spomienok,
do výšok mladosti odvážne sa vyšplhaj.
Tam na teba čaká  ona.
Krásna,  zradná dúha.
Aby, ti vlepila poza ucho a povedala ži!
Ser na všetko, proste ži!
Neokusuj, ako myš nešikovne svoje dni.
Radšej s ústami dokorán prežúvaj vzduch,
predbiehaj  sa s vetrom, pretekaj sa s vtákmi.
Neskláňaj sa pred ľudskými zrakmi.
Ale ži!
 
Pretože každá večnosť býva krátka.
A každý vysmiaty kár,
v nejakom zrkadle
uvidí raz vráskavú tvár.
Zrazu z nejakého špinavého rohu,
vyskočí na teba ťažoba čierna,
staroba na špičkách prstov ťa dohoní,
rána stanú sa sivšie, noci bezsennejšie.
Zrazu Svet, kým po ňom chodíš
pripadá ti čoraz strmší
a ľudský smiech čoraz tlmenejší.
Tichší ...
a nejaký skrivený.
Preto ži, ale úplne!
Žijeme len raz, tak kurva na doraz!
Aj ja som tak žil.
A za pár krátkych rôčkov,
celé storočia som preskákal.
A bolo mi dobre.
Priznávam, niekedy som sa vliekol,
inokedy zviezol som sa na rúre bicykla.
Ale nikdy som nestál.
Večne som len šiel.
Šiel
a veľa anjelov na tomto Svete som našiel.

Utkaj zo svojho bytia,
pozlátenú niť
a povyšívaj ňou život
z ktorého vztýči sa obdiv.
A nikdy si nepredstavuj život 
ako zakríknute tiché zbohom,
skôr ako stále zvítanie sa s vesmírom,
a neustály začiatok prebúdzania.

II

A potom, teraz už vážne,
popremýšľaj čo znamená zomrieť
a kam to človek vlastne mizne.
V ktorej posteli sa po večnom spánku budí
a či vôbec sa ešte budí.
Neobchádzaj bezducho cintoríny,
veď tam aj tak nič nenájdeš.
Cintoríny sú to najčernejšie trhovisko,
smutné divadlo,
v ktorom dookola hrá len jedno to isté predstavenie,
na konci ktorého nikto netlieska,
občas len niekto zaplače.

Nemáš  snáď občas potrebu,
trochu vybočiť z  cesty?
Zahnúť do nových kútov svojej mysle,
do susedných vesmírov?
Pýtaš sa ma ako?
Vysvetlím ti to niekedy.
Ak ma raz nájdeš
vieš čo spravím?
Ak mi povieš, že chceš žiť
darujem ti odvahu.
Odoženiem mátohu,
ktorá nazýva sa strach.

Neklamem ti.
Ja si iba občas vymýšľam 
to čo aj tak niekde musí existovať,
to čo niekto za nás už vysníval
a my sme to len neobjavili.
Ako by sme vôbec mohli,
keď nás iné ciele naháňali?
Pamätaj, skutočnosť je skutočnejšia,
keď do nej pridáš štipku fantázie,
spoznáš ma v nej podľa mlčania.
Veční nemajú potrebu hovoriť,
aby oklamali ticho.

 
Veľké pravdy,
otvárajú sami seba,
najlepšie rozpovieš ich tichom.
A po nespočetnom rodení sa
a zopár krátkych smrtiach,
až raz konečne pochopíš,
že to všetko čo si dýchala
neznamená  iba jeden život
a že najkrajšie pravdy,
ukryté sú vo všedných veciach,
naozaj ma navštív.
Sadneme si na verandu,
uvarím ti čaj,
budeme  sa na seba pozerať.
Určite ma vtedy navštív.
Dotknem sa ťa svetlom,
preformulujem ťa na myšlienku,
ktorá vetrom ponesie sa svetom.
A potom, keď sa unaví sadne
na nejakú rozpálenú, mladú hlavu,
aby jej vnukla nápad ako zmeniť tento Svet.

Aj najvzdialenejšia budúcnosť

má svoju budúcnosť.

A neexistujú žiadne prázdne svety, 

prázdne životy.

To čo my nevnímame

neznamená nebytie,

ale bytie bez nás.

III

Až ti raz  smutnú správu oznámia,
že zomrel som,
čo sa potom so mnou udeje?
Tisíc farebných rýb
bude poletovať v mojom oku,
hlina ma ukryje,
zelený paplón mäkko prikryje.
A ja zatiaľ budem lietať,
niekde vysoko nad mestom
a na teba sa usmievať.

Pamätaj si: neexistujú skutočné limity,
ani na zemi, ani na nebi.
Budem plachtiť za úsvitu nad tebou,
na hebkom oblaku budem sa šantiť,
rukami rozbijem tvoju tmu,
odhalím ti tajomstvá,
pošepkám ti o láske,
zaspievam ti mávnutím motýlích krídiel.
A ako nemé kmitadlo,
rozkmitané v okamihu nekonečna
budem visieť na tvojom dychu,
ako na zlatom vlásku.

Priestor je len rýchlosť mysle na druhú,
mysle ktorá samu seba rozvíja.
A aj keď tebe bude sa  zdať,
že  len poletujem na mieste,
ja budem sa strácať v čase,
stále viac a viac,
až kým si raz na mňa vôbec nespomenieš.
A ja? 
Budem odpočívať od nepodstatného,
ako obrovské lesy, ktoré zrástli v jedno veľké hojné objatie.
Budem odpočívať od lásky,
ako obrovské vesmírne vtáky, ktoré zrástli spolu krídlami, aby tak celé nebo prikryli,
ako obrovské lásky, ktoré perami zrástli v jedno, ešte skôr než sa prv stretli.

Naozaj si vari myslíš, 
že sa moja ruka,
zjazvené koleno,
alebo rozosmiata hlava,
môže premeniť na hlinu,
koreň jednej brezy,
či trávu?
Že sa všetky moje malé tajomstvá
a veľké huncútstva,
môžu zajtra zmeniť na hluchonemé ticho?
Radosť sa nikdy nemení na prach, 
ani láske nikdy nepribudne vráska.
Prezradím ti niečo, čo o mne nikto nevie.
Ja som vlastné žiarivá hviezda,
celý som zo svetla stvorený.
Nič vo mne nedohorí,
ani sa nič neskončí,
len sa,
ako to u hviezd zvykom býva,
jedno slnečné ráno,
vrátim nejakému svojmu slnku .

Trestaný za všetko čo na tomto Svete si pomyslím,

tobôž za to čo vykonám,

podozrievaný z nežnosti,

vyhlásený vinným,

že lásku nehasím nenávisťou,

ale novou, ešte väčšou láskou

a život nehasím smrťou,

ale niečím živším než je život sám.

Posledný prah nášho života 

je len vstupom do nového života, 

ktorý trvá dlhšie než večnosť sama.

Preto sa nikdy netráp otázkou

ako prežiť svoj život,

skôr otázkou ako nezomrieť

aj po tých všetkých umieraniach.

IV

Až ti raz  smutnú správu oznámia,
že zomrel som,
nerob si starosti. 
V každom storočí niekto zomrie.
A v každom storočí znovu a znovu pomýlia si ma
s niekým unaveným a starým.
Nikde toľko ľudí nenájdeš,
ako v jednom človeku.
Nikde toľko rôzneho nezažiješ,
ako v tých istých veciach.
Ak trochu oprášiš  staré spomienky,
nájdeš ma v šantivom vetre,
v priezračnom potoku,
v múdrom tisícročnom kameni.
Hľadaj ma v každom novom úsvite, 
v každom zapadajúcom slnku.

Byť viacnásobne ľudský,
neznamená byť viac krát človekom.
Roztrúsený som v každom zrnku pieska,
každej pláže svojho rodného Chorvátska.
Nie však ako miliónkrát iný človek,
ale ako ten istý človek miliónkrát inak.
A všetky tie čudesné stavy
a moje zázračne znovuzrodenia,
nie sú ničím iným, než zamotaný uzol
jedného, dlhého špagátu,
ktorý spája včerajšok s dneškom
a dnešok so zajtrajškom.

Vieš čo sú vlastne životy?
Mláky toho čo nám napršalo,
zadychčanosť toho, čo samo seba dokola naháňa.
Tak načo sa lúčiť?
Čoho má nám byť ľúto?
Až ti raz  smutnú správu oznámia,
že zomrel som,
ty už  budeš vedieť,  že ja umierať neviem.
Láska je jediný vzduch,
ktorý ja dýcham,
úsmev jediný jazyk,
ktorý na svete rozumiem.
Na tento Svet som priletel,
aby som na teba žmurkol málinko,
aby som si s tebou dal Horalku a pokecal o počasí.
Aby za mnou ostalo niečo ako stopa v betóne času.

Nebuď smutná.
Tak veľmi mi záleží na tom,
aby som zostával v tebe,
bláznivý,
schopný každého šialenstva,
tak čudne krásny.
Večer, keď budeš hľadieť na nebo,
žmurkni  na mňa.
To bude  naším pozdravom.
A napriek všetkým tmúrnym dňom,
ktoré za tebou prídu,
ak raz uzrieš na obzore kométu,
ktorá na okamih rozjasní oblohu celú,
spomeň si, že to letím ja,
stále rovnako bláznivý
a schopný každého šibalstva.