[ ]

 [  ]

Ako prázdno je

tam,

kde niečo bolo.

Kde bolo čo?

To, 

čo tam viac nie je.

A naozaj nie je?

A naozaj bolo?

A či sa to len neprisnilo?

Aké veľké

muselo byť

to, čo tam bolo,

aby všetko teraz,

keď to tam nie je,

tak prázdne je,

že prázdnota do prázdna

sa prepadá,

alebo splýva,

alebo spočinie?

Nemalo by spočinutie

byť vlastne niečím iným

ako to,

čo je prázdne?

Ako to,

čo je prázdne,

a predsa

studí,

aj keď prázdno

studiť nemôže 

ako to,

čo je prázdne,

a predsa

páli,

aj keď prázdno

páliť nemôže 

ako to,

čo je prázdne,

a predsa

zoviera hrdlo,

aj keď prázdno

hrdlo zovrieť nezmôže?

Tak teda, čo to je?

Prázdno

je...

keď už

nič iné nie je.

 

zhárať túžbou

Vzbĺkol som túžbou, porodiť  najhlbšie slová,  ktoré rodiť viem,
ale neodvážim sa zo strachu, že by si sa na mňa pousmiala.
A tak sa smejem sám sebe, 

že namiesto hlbokého rodenie len plytko mriem.  
Mĺkvo vláčim svoj bôľ,  zo strachu, že ty by si ho neuniesla.

Vzbĺkol som túžbou, porodiť  najvernejšie sľuby,  ktoré rodiť viem,
ale neodvážim sa zo strachu, že by si im azda uverila.
A tak ich odievam do lži,  ako pôvabný kaftan ti ich pyšne ukazujem.
Ostýchavo skrývam svoj bôľ,  zo strachu, aby si ho neuzrela.

 
Vzbĺkol som túžbou, porodiť  najhonosnejšie pocity,  ktoré rodiť viem,
ale neodvážim sa zo strachu, že snáď by si ich opätovala.
A tak ti vymýšľam  hanebné mená á skloňujem ich do oplzlých foriem.
Zraňujem ťa zo strachu,  že raz pochopíš  čo je to bolesť z milovania.

 
Vzbĺkol som túžbou,  nemo sa usadiť vedľa teba,
ale neodvážim sa zo strachu, že by mi srdce z úst vyskočilo.
A tak len kvákam,  brbocem o nepodstatnosti Sveta.
Zo strachu,  že pochopíš , že to podstatné  ešte pred svojím začiatkom  skončilo.

Bol som tu raz

 

-... --- .-.. / ... --- -- / - ..- / .-. .- --..

                          Beatifikované

                          Ostýchavé

                          Láskanie

                          Smutné

                          Ooblastémové 

                          Milovanie

 

                          Tetrafonické

                          Umieranie

                          Rozkvitnuté

                          Afinitné

                          Zostávanie

 

Balada o nebeskom vtákovi

Balada o nebeskom vtákovi

 

kedysi  dávno, 

cez hlboké moria, stoveké hory,  smaragdové doly

priletel k nám nádherný pestrofarebný vták

chvíľu  krúžil nad našimi rozpálenými hlavami

potom usadil sa na oblak

 

ľudia chodili

slnkom ošmahnutí,  búrkami bičovaní

zo všetkých svetových strán

bažiac uzrieť  to čudo ohromné, tú baladu sladkú,

let najkrajšieho vtáka na svete

ponad oceán

 

robustné  lesy šumivým vánkom tíško spievali,

vysoká tráva do tej piesne veselo zaplesala,

svätojánska muška krídlami obrázky vzduchom maľovala

a zrazu prítomnosť zázraku vo všetkom sme pocítili

 

starí, mladí, rašmaví  aj driečni   

do výšok obrovských, ako raketa  vystrelili,

aby bok po boku so vzácnym vtákom

do pevného objatia mohutným oblakom

vysmiatí  pofrndžali

                                                          

                                                           

potom komusi zrazu šalamúnsky napadlo

prevzácneho hosťa odchytiť,  do zlatej klietky ho uväzniť,

aby uzrieť  sme ho mohli  vždy, keď po zázraku budeme bažiť,

aby nám jeho úchvatnú krásnosť nebo viac nekradlo

 

milión ľudí pritrielilo uzrieť to čudo nevídane

pestrofarebného vtáka najkrajšieho,

pompézneho mesiáša páperového

čo krídlami nádej nad Svetom rozsieva

 

a keď prišiel  milión prvý,

pred zlatou klietkou,

iba ťarbavo stál,

krútil hlavou

a nechápal

 

v zlatej klietke

krčí sa malý tvor vypelichaný

po zázraku ani chýru

iba vtáčik drobnučký,  škľúčený  a šeredný

pomaly vzdávajúc sa osudu,

usína večným spánkom sen

o mäkučkom oblaku

Múdrosti z éteru

Múdrosti z éteru

počul som raz takto v rannom rozhlase,

že život je akoby vždy od začiatku,

že včerajšok, dnešok a zajtrajšok sa zlejú

do  časopriestorového kontinuuma

bizarného večierku cestovateľov v čase

načo potom prepadať sklamaniu?

ak vieš, že láska je len chyba zdrojového kódu,

jedno mávnutie  motýlích krídiel,

elektrický výboj na stupnici osciloskopu,

spontánne vybočenie  z času

a jedno večné objatie chápadiel

nekonvenčného chaosu

 

keď to všetko pochopíš,

rázom aj keď si smutný a zatrpknutý

život iný sa ti bude zdať

zahladíš sa do nejakých nových očí,

tisíc žiarivých hviezd opäť v krku budeš mať

a poletíš

 

 znovu a od začiatku

Vzťahové rozpamätanie

Vzťahové rozpamätanie

Lúčime sa,

aby veľmi dlhými nohami

sme opačným smerom

každý svojím Svetom

nechávali nás za nami

                  

Pohľadáš svoju mladosť,

tam za fabrikou,

prístavom,

aj mostom

pri rázcestí rozchádzajúcom sa

ako pohádaní ľudia

ktorí zabudli na radosť

 

Pohľadám moju mladosť,

tam pri koľajniciach,

kde tráva chutí po ovocí,

slnku,

piesku,

aj spánku,

uprostred noci,

keď rodí sa sen v zatvorenom oku

 

Nebudeme viac

spolu

kávu piť

ráno sa odprevádzať,

aby večer sme sa zvítali

víry vo vlasoch si počítať

ja s tebou

a ty so mnou byť

a nie len tak jestvovať

 

Hovorili o nás,

dvaja stvorení nebom pre seba

- nevideli -

keď kotúľali sme sa dole schodmi

sťa vysýpané ping-pongové loptičky

dve dokonalé nastajlované figuríny

vo výklade života

farebné a čudné

ako mesto vprostred leta

 

viem,

nikdy viac ,

nechytíme sa za ruky

nepobežíme vo tme

ja tebe a ty mne

tieňmi si cloniac

zabudneme si pamätať 
kým mlčíme
na niečo veľmi podstatné,
na niečo obrovské
na niečo na čo sa rozídení
len  márne

snažia rozpamätať

 

Rázcestia

 
Rázcestia

 

Príliš sme sa stretávali na neznámych rázcestiach

Aj keď sme rôznymi cestami kráčali

-pamätám-

Škamravé nebo večerné, zrkadliace sa vo hviezdach

A vždy oblaky bocianov s prvou jarou sa vracali

 

Príliš sme sa stretávali, ani slovo pritom neprehovorili

A raz takto v lete, kučeraví, opálených líčok a prstov,

pod čiapkami rozkvitnutých dubov na chvíľu zastali,

potom šli ďalej do stratená, každý do náručia iných horizontov

 

Raz v Novembri oblaky ako fakľa zbĺkli

Vietor dažďami poumýval sivé poludnie tônisté

Všetky cesty zrazu sa tiahli, rázcestia úzkostlivo dychtili

Po niečom krátkom v stretnutiach našich, čo bolo tak ľúbisté

 

V zime bielučkej, vyblednutej ako dve vyzmývane dlane

dlho si dlho čakala pod topoľom,  v hĺbom snehovom lone

a krk holý, šatkou si mi omotala, nádhernou šatkou ľanovou,

aby zeleno-okému pútnikovi, teplejšie kráčalo sa,  cestou uzimenou

 

A predsa, tie naše stretnutia sú len krátke radosti

Lebo viem, že raz ťa, na niektorom rázcestí, viac už neuvidím

Podáš niekomu dlane,  zabudneš na cesty

Pred dažďom pod niečiu strechu sa ukryješ a ja ťa viac nenájdem 

 

Dám si dole ľanovú šatku, o smerovník ju uviažem

a s kamarátom vetrom o preteky pobežím,

pretože môj život sa skončí, keď raz z chodníka zídem,

keď raz pred niektorým prahom plecniak  z chrbta si zložím

 

Na rozlúčku

Na rozlúčku

Na jednom mieste,

nazvime ho naše

pomaly zavládlo ticho

usadil sa prach,

vyhaslo svetlo,

vykličal tam mach

Tam, kde mistrál šepoce

prastarú modlitbu,

bielu pieseň,

uspávanku labutiu

Tam, kde kameň praská,

v prach láme ho láska,

keď na čele porodí sa prvá vráska,

tam z oka potečie

jedná malá, malička,

úplne nevinná

slza,  moja slzička

pre teba v oku zrodená

Medzičas

Medzičas

Na štastie, ja už ti neviem pomôcť

a som unavený z hľadania riešení,

ktoré sú vždy na jedno natiahnutie

našich krátkych rúk vzdialené.

Ubúda času, ruky nám silnejú,

ale nedorastajú.

A keby prvá kročíš?

Nie, ty nesmies byť predsa prvá,

a ja nesmiem byť pred tebou.

Vykročiť spolu?

Koho by to napadlo...

Nekradni mi prosím medzičas,

ak už  ty svoj nepočítaš.

Ostanem tichší než noci hlas,

ešte studenší než je zimný mráz.

A potom...

potom sa zmením.

Ale skôr či neskôr,

a možno práve skôr než neskôr,

explodujem.

A kto ma potom pozbiera? 

Ty?

Veď ty ma nepozbieraš ani celého.

Nekradni mi medzičas.

On nie je náš.

On je iba môj.

A nie je medzi nami,

je len medzi mnou a mnou.

Nekradni mi prosím  medzičas,

Bojím sa, že doňho spadneš.

Nekradni mi seba odo mňa,

dievčatko hlúpe.

Zmeníš sa na nepoznanie,

zmeníš sa v medzičas.

A ostaneš navždy so mnou,

hoci  vždy len bezo mňa.  

Veľké biele korábe

Veľké biele korábe

keby vankúše prehovorili,

o tom, čo niekto sníva

keby  sa naozaj rozhovorili,

o veciach, ktoré paplón pred svetom  skrýva

o dievčati

na príklad,

ktoré imituje dospelých

a na tajnáša kradne mame šminky,

alebo o snoch malého chlapca,

ktorý sa  tupou žiletkou holí,

aby  sa podobal na svojho otca

a vôbec,

všetko ostatné keby vankúše porozprávali

o tebe,

aj o mne

bolo by nám do plaču i do smiechu,

aj by  sa nám líca červenali

našťastie vankúše nič neprezradia,

opatrujú milión sladkých tajomstiev

v mäkkom bielom páperí

oni sú naše tiché lode,

veľké biele plachetnice,

ktoré plávajú v nekonečne diaľavy

až ku snom

do krajiny bezvetria.

Večer ťa odvedú,

ráno späť privedú,

vždy vyspatého a v poriadku

Kde je všetko tvoje

Kde je všetko tvoje

" Nenaľaká ťa snáď tá myšlienka,

s kým je tvoja bdelosť, keď ty zaspíš?

S kým vylihuje si tvoj sen,

teraz, keď si bdelý a nespíš?

Kde je všetko tvoje?

Vždy keď to znovu akurát hľadáš.

A kam si sadá unavené šťastie,

keď v kartách práve prehrávaš?

Kde sú všetky tie spomienky, na ktoré si zabudol?

A kde je ten chlapec divoký, ktorým  dávno si bol?

Kde je ten, kým teraz si a nevieš o ňom?

Nenaľaká ťa snáď,

 že okrem zopár spomienok

 už nemáš iný dôkaz,

že raz býval si dieťaťom? "

Bláznive biele labute

Bláznivé biele labute

Posledná básnikova pieseň

prichádza zväčša v neskorú jeseň

keď básnik už len spomína

a slová  viac už nemíňa

Bola si

moje ráno,

môj deň,

moja večer

i môj sen

Teba dýchal som,

slová z tvojich pier

do mňa vsakovali

ako kvapky rosy do špongie

Teba dýchal som,

kŕmil dušu tvojim smiechom

ako keď labute v parku

kŕmiš starým zošúvereným chlebom

Dve polky tvojho symetrického pozadia

dve polky môjho hriešne nežného neba

lákavo má vábili, aby som sa stratil

v húfe nádherných bielych labutí

dnes však pre tie labute ostali

len omrvinky chleba  

a zopár starých spomienok,

spomienok na teba

Strieborný dážď

kvapkal ti po tvári

a ja som vedel,

že po tom daždivom ráne

pôjdeme každý už len zvlášť

svojou cestou necestou

strmou a relatívne neistou

A ten strieborný dážď odvážne

do dlani som chytal

a zabúdal  na to, že

bielym labutiam raduje sa každý,

ale blázni obzvlášť

Bola si moja prvá

Bola si posledná

Jediná pravdivá

Po tebe by boli

Len prázdne slová i verše

Písať básne po tebe

Bolo by hanebne hriešne

Posledná básnikova pieseň

prichádza zväčša v neskorú jeseň

keď básnik už len spomína

a srdce tichulinko ...

Čo je to šťastie?

Čo je to šťastie?

úsmev na tvári,

keď život tvár ti pohladí,

iskra zrodená v oku,

keď priateľov máš po svojom boku

tlkot srdca,

keď láska na dvere klope,

vzlietnutie duše,

keď noc hviezdami  ťa prikryje,

otvorene dlane,

keď zabudneš na všetku bolesť

a otvorená náruč,

v ktorej matka zovrie svoju ratolesť

nádherný let

keď si pripravený milovať celý svet

Môj kamarát Reno

Môj kamarát Reno

Niekde v detských šuplíkoch

mám ukrytého fialového kamoša.

Je celkom iný,

je celkom náš.

Keď niečo hľadáš,

v ňom to máš.

                         

Má trochu dlhšie  uši,

vymyslené meno,

pre priateľstvo mu srdce buši,

volajme ho Reno.

Má aj jeden smiešny chobot,

priateľskú  radu vždy v rukáve nosí.

A hoc má osem párov smiešnych  bôt,

najradšej aj tak chodí bosí.

Môj čas on smiechom večne kráti.

A keď neviem ako ďalej  nemusím sa pýtať.

Keď tu nie je vždy sa vráti,

od toho sú praví kamaráti.

Dezidérium ku hviezdám

Dezidérium ku hviezdam

Žiadam príliš veľa od týchto veršov

Od slov, ktoré sa nevyslovujú

Slov, ktoré utekajú ako

vyľakaný kŕdeľ rýb

Žiadam príliš od týchto strún,

nech ti každá nota pristane

Nech má črty tvojej tváre,

nech tvoja je

A vždy ťa budem milovať,

pretože kvôli tebe horia ľady

Vždy ťa budem milovať,

môj smäd napoja len tvoje vnady

Žiadam príliš od teba milá

Nech ma tvoje pery omladia

A aby láska tvoja nehanbila sa,

aby si ma nevzdala

Žiadam príliš od tohto príbehu,

aby nemal vinníka

Žiadam, aby nemal koniec …

… žiadam teba (malinká)

Zo solidarity

iba ľudské srdce tuší

čo ukrýva sa v ľudskej duší

tichou úctou verní bratia 

moje srdce buši,

kým sme ešte tu,

kým seba si nedáme,

kým názory za niklák

do šrotu nepredáme

úcta bratia

veď bola aj je

v jednote naša sila,

spája nás tá omamná chvíľa

dní čo rýchlo sa krátia

zlatých vekov čo

na smetisku ,,ľudstvo“

v prachu sa stratia

priatelia?

nie!

skôr pokrvní bratia 

naozaj?

aj ja?  / aj ty?

a či len tak, zo solidarity?

Sladkokyslé maliny

Sladkokyslé maliny

Tvoja koža

sladká a kyslá

vlievaš ju  do mňa –

zlepeného džbánu.

Kto ti verí,

telo cíti,

nosí zväzok kľúčov

uzamknutých dverí

zabudnutých lúčov

vlaňajšieho leta? 

Kto ti klame naivne,

ja to viem lepšie,

hlas sa ti rozochvie

bok pootočí,

slza ti potečie,

zmočí ti obočie

kryštálovo krehkých očí.

Nikto nevie ako ja,

že v láske si naivná.

Ja ťa môžem 

aj z konca Sveta

vrátiť .

Jediný,

za dôveru

vinou ti platiť.

Pre mňa si iná,

pri tebe neviem,

či blázon som,

či hrdina.

Šla by si ďalej,

vždy sa však vrátiš,

túžbou opitá na mol

sama  nechápeš

prečo Boh  rozhodol,

že bezo mňa nemôžeš,

že so mnou v páre

do neba polezieš.

Zabudni takéto otázky,

myslí na krajšie obrázky.

Krajšia ako na obrázku,

bdel na do mnou si Bože,

do rúk daroval mi sedmokrásku.

uveril som  nuže.

Po anjeloch prichádza báseň

Po anjeloch prichádza báseň

Zabíjaš ma

Ticho a bolestivo

Otváraš mi rany

a šlapeš mi po bytí

i po citoch niekedy

Zdalo by sa možno nemožné

pochopiť takú radosť,

keď anjelovi krídlovú kosť

zubami lámeš. Príliš márne

bolo by snaženie, pochopiť tú pohnutosť.

Bránim sa

Zubami / nechtami,

ostrými slovami

a otupenými veršami.

Komu sa takto môžem

ja ubrániť? A ako sebe teba mám

zabrániť? ,keď bez teba

vôbec nič nezmôžem.

Kričím veľmi tichým,

skôr šepotom než-li krikom,

nežné skladám poklony

tvojím ušným lalôčikom:

,, Odjakživa vo veršoch

 boli také miesta pre básnika,

 kam utiekal sa schovávať,

 keď na päty stúpala mu realita.

 Nie je preto žiadna výnimka,

 že ten kto básni pozorne načúva,

 stretne viac, než  básnika,

 stretá zlomeného človeka,

 ba priam až vinníka "

Po anjeloch prichádza báseň.

Čo však príde po básni?

Odpoveď je v osobe pána Teodora Križku ukrytá.

Po básni príde vždy rad aj na básnika!